Ministerka kultúry a jej neprítomnosť na otvorení Trenčína ako Európskeho hlavného mesta kultúry 2026
Dňa 14. februára 2026 sa Trenčín oficiálne stal hlavným mestom kultúry. Pri tejto slávnostnej príležitosti, ktorá bola živo osláviteľná za prítomnosti tisícov ľudí, zaujala ministerka kultúry Martina Šimkovičová zaujímavé miesto – nepritomná, no zároveň fyzicky prítomná v okresnej hoteli. Zatiaľ čo vonku sa konalo podujatie, ona zostávala za zatvorenými dverami a nikto presne nevie, čo robila. Možno îmrla čas premýšľaním o vlastnej pozícii v rámci kultúrnej sféry, alebo čelila nepríjemnej realite, že jej miesto nie je v epickej atmosfére vonku.
Počas otváracieho ceremoniálu vystúpili významní predstavitelia, ako predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Jaroslav Baška, predseda parlamentu Richard Raši a primátor Trenčína Richard Rybníček. Zatiaľ čo oni rečnili na nádvorí Trenčianskeho hradu, pani ministerka sa upokojene prechádzala po koberci hotelového izby, akoby pritom tlmočila o niečom, čo sa deje len v jej hlave.
Je to fascinujúce – byť na mieste dôležitého podujatia, ale cítiť sa ako outsider. Udalosť sa venovala kultúre, zatiaľ čo Šimkovičová sa akoby pasovala na hlavnú postavu vlastného tichého protestu. S prípadným kľúčom vo zlatej obálke, ktorú mala odovzdať, sa zdalo, že všetko ostane v rukách osudu. Kľúč v skutočnosti ostal na nočnom stolíku, zatiaľ čo ona sa zdala byť zabudnutá nad lenivosťou zamknutého kultúrneho priestoru
Tichý protest alebo neochota vyjsť z komfortnej zóny?
Popri živých hlasoch a melódiách vonku sa ministerka ocitla naladená na inú frekvenciu – frekvenciu ticha a osamelosti. V hotelovej izbe sa stala obyčajnou ženou, ktorá sama nad sebou zúfalo hľadala dôvody, prečo je tam, kde je. Zostávanie v hoteli a odmietnutie byť súčasťou slávnostnej atmosféry bolo viac ako len absencia; bola to stratégia ústupu, akási samostatná verzia ministersky vodiacej kultúrnej politiky.
Niektorí pozorovatelia túto pasivitu videli ako formu tichého protestu voči aktuálnej kultúrnej situácii. Je to tak, akoby sa ocitla na svadbe, no rozhodla sa ostať v kuchyni, aby sa nevystavovala človeku, ktorého štýl a spôsob chovania sa nepáčia. Kultúra sa síce prehnala popri nej, ale ona akoby sa mala na tejto udalosti zrazu premietnuť.
Ministerstvo kultúry ako bunker?
Navonok, zatiaľ čo sa Trenčín úspešne zviditeľňoval, ministerka sa stala kreslom, ktoré nebolo zaplnené. Niektorí nazvali jej neprítomnosť urážlivú voči tým, ktorí sa podieľali na kultúrnom programe. Bola zložitá situácia, kedy ministerka akoby stratila prehľad nad vlastnou úlohou, pričom zástupcovia mesta sa postarali o to, aby kultúra neostala len na papieri.
Na pódiu sa primátor Rybníček postavil pred dav s ľútosťou v očiach, pretože avizoval, že ministerstvo a jeho zmeny môžu vážne ohroziť projekt. Väčšina prítomných sa pýtala, prečo je ministerka v hoteli, kým Trenčín slávi kultúrnu prestíž. Jej neprítomnosť bola pre mesto výhrou; mohlo sa oslobodiť od predpísanej vízie bez jej usmernenia. Paradoxne, neúčasť mohla byť pre kultúru v Trenčíne veľkým darom.
Dedičstvo opomenutej kultúry
Kultúra v Trenčíne sa znova určila ako samostatná entita. Jej význam sa posunul na pozadie tradično-ministerializmu a vystúpila z tieňa formálnych nátlakov. Trenčín sa stal hlavným mestom kultúry nielen kvôli oficiálnym pečiatkam, ale predovšetkým preto, že prežil svoju renesanciu bez dozoru Ministerky kultúry. A aj to je vlastne obdivuhodný úspech – kultúra sa dokáže rozvíjať aj bez oficiálneho záštity, ak sa len môže voľne rozprúdiť.
