Aby som mohla pracovať, potrebujem si len vyzuť ponožky, vraví žena bez rúk
Pavlína Csápaiová je 45-ročná žena, ktorá sa celý život snažila nájsť zamestnanie. Až po pätnástich rokoch hľadania sa jej to podarilo, aj keď od narodenia nemá ruky, čo pre väčšinu zamestnávateľov predstavovalo prekážku. „Do dvadsiatich ôsmich rokov som sa venovala štúdiu, cestovaniu a učeniu cudzích jazykov, dúfajúc, že mi to pomôže získať prácu. Byť doma je fajn chvíľu, ale všetci potrebujeme chodiť medzi ľudí a cítiť sa užitoční,” hovorí.
Pavlína je vzdelaná a má za sebou množstvo kurzov. Hoci vie niekoľko jazykov, zamestnať sa mohla až teraz. „Ako mladá mi vraveli, že s vyštudovanou obchodnou akadémiou nebudem mať problémy. Každý pohovor skončil tým, že sa mi neozvali,” dodáva.
Za hlavný problém považuje nedostatočnú ochotu zamestnávateľov prispôsobiť pracovné podmienky. „V zahraničí som videla, že ľudia so znevýhodnením pracujú na rôznych pozíciách. U nás som sa často stretla s predsudkami a obmedzenosťou,” upozorňuje.
Podľa dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím by sa ľuďom so znevýhodnením malo priznávať právo pracovať na rovnakom základe s ostatnými. Realita však často vyzerá inak. Pavlína sa teraz zamestnala vo firme, ktorá sa zaoberá sprostredkovaním upratovania a zamestnáva aj ľudí so znevýhodnením. „Môj terajší zamestnávateľ sa ma priamo spýtal, čo potrebujem, aby som mohla pracovať a cítila sa dobre. V podstate si len potrebujem vyzuť ponožky a upraviť výšku stola,” hovorí.
Vo svojej práci sa Pavlína využíva mnohé zručnosti, pričom mnoho úloh vykonáva nohami. „Predchádzajúci zamestnávatelia to považovali za problém. Vie však písať, zakladať papiere a plniť všetky kancelárske úlohy. Musela som sa prispôsobiť, aby som udržala očný kontakt počas náboru zamestnancov, pretože som si nemohla robiť poznámky,” dodáva.
