Život v tieni neustálej hrozby
Taliansky spisovateľ Roberto Saviano, najznámejší svojou knihou „Gomora“, ktorá vyšla v roku 2006, žije už dva desaťročia v neustálom strachu a pod nepretržitou ochranou. Saviano sa vo svojich dielach nebojí pomenovávať skryté praktiky a násilie zastrašujúcej mafie, známej ako Camorra, a preto sa stal terčom ich hrozieb a pomsty. Mladý autor, keď sa stal svetovo známym, si zrazu uvedomil, že si nesie na pleciach bremeno, ktoré iba ťažko unesie.
Každodenné peklo
Roberto Saviano sa narodil a vyrastal v Neapole, kde sa smrť a násilie stali súčasťou každodennej existencie. V blízkosti neho sa odehrávali zverstvá, ktoré by mnohých z nás zastrašili – vraždy, bite a úteky pred predátormi mafiánskeho podsvetia. Tieto nezabudnuteľné momenty ho formovali a inšpirovali k tomu, aby študoval a následne demaskoval praktiky mafiánskeho systému. Keď sa Saviano rozhodol preniknúť do útrob týchto organizácií, vedel, že jeho rozhodnutie je len začiatkom jeho osobného pekla.
Odvážna cesta k odhaleniu
Saviano sa najprv angažoval ako investigatívny novinár a postupne sa prepracoval do samého centra moci Camorry. S jeho prácou sa naraz posunul do sféry, kde neexistuje žiadne miesto pre slabých – kam len dýchajú adrenalín a riziko, na ktorých okraji sa zdržiava aj smrť. Kniha „Gomora“ oživila dejiny Neapola v dive, aké nikto predtým nevidel, a odhalila krutú realitu mafie na pozadí, ktoré si sami neopovažovali pomenovať.
Následky slávy
Kniha sa stala literárnou senzáciou, predalo sa jej dvanásť miliónov kópií a Saviano si rýchlo uvedomil, že popularita sa nezaobíde bez následkov. Zrazu sa stal známy vo svete, ale svojho šťastia si nemohol užívať – naopak, stal sa skrytým zajatcom vo svojom vlastnom úspechu. S rastom notoriety prichádzajú výzvy a obavy o vlastný život, a tak Saviano už nemôže ísť s kamarátmi na pivo, vyjsť si na balkón alebo sa normálne hýbať na ulici bez obáv o svoju bezpečnosť.
Pohľad do duše
Roberot Saviano dnes vo svojich výpovediach popisuje, že všetko, čo predtým považoval za banálne radosti, ako je spontánne si zapáliť cigaretu na balkóne, sa zmenilo na nedosiahnuteľný luxus. Tieto každodenné činnosti sa transformovali na symboly stratených slobôd, pričom žije v neustálom strachu zo smrti, ktorú mu hádže mafie. „Mali ma radšej zabiť,“ hovorí už s pesimizmom, ktoré presne vystihuje náročnosť a beznádejnosť jeho konania. Takto je jeho život prekrytý hustou sieťou reálnej hrozby, pričom je jasné, že jeho nebojácnosť a odhodlanie zachovať pravdu majú svoju cenu.
