Medzi polopravdami a skutočnosťou: Trauma termínu dôvery v súčasnej politike
V súčasnosti je obavy z nedostatku trvalej dôvery vo verejné inštitúcie a politické sily čoraz viac prítomné v slovenskej spoločnosti. Po nedávnom oznámení francúzskej ambasády, že Slovensko sa stalo členom koalície ochotných, hviezdil nádeje na obrat v našej zahraničnej politike. Avšak takmer okamžite po tomto optimistickom vyhlásení sa začali objevovať popierania a dezinformácie zo strany vysokých predstaviteľov, ktoré zmarili pozitívne vyhliadky. Vyslovenia, ako napríklad vyjadrenia Roberta Fica o tom, že Slovensko „nebolo, nie je a nikdy nebude členom vojnového spolku”, spochybňujú základné princípy spojenectva, na ktorých by sa krajina mala stavať.
Kritika od vedenia vládnych predstaviteľov, ako sú Blanár a Blaha, ktoré sa snažia vysvetliť situáciu ako zahraničnú konšpiráciu, len posilňuje nedôveru občanov. Stane sa totiž notoricky známe, že pre vládu sa stalo bežným praktizovaním zahmlievanie faktov, popieranie riadne definovaných záväzkov a vytváranie prostredia, v ktorom je psychológia jednotlivca čoraz viac ovplyvnená sociálnymi aspektmi. Týmto spôsobom sa jednak poškodzuje samotná dôvera verejnosti a jednak sa vytráca zmysel pre realitu.
Žiť v prostredí, kde sa neustále menia podmienky a predpoklady, postupne v každom z nás vyvoláva pocit ohrozenia a nedôvery vo svet. Obyčajní ľudia, cynicky nazývaní voliči opozície, trpia stigmatizáciou svojich názorov, zatiaľ čo iní, ktorí sa snažia neustále ospravedlňovať a prekrúcať pravdu vo vzťahu k vojenskému konfliktu na Ukrajine, nevidí rozpor v ziskoch slovenského obranného priemyslu súvisiacom s touto vojnou. Takže, ako je možné, že štátna firma, ktorú priamo spravuje Robert Kaliňák, ťaží z konfliktu prostredníctvom dodávok munície tesne za hranicou, zatiaľ čo zhora zaznieva rétorika o neparticipovaní na vojenskom konflikte?
Dôvody na obavy sa prehlbujú, ako sa ukazuje snaha o uchopenie mocenského diskurzu a manipuláciu s faktami. Ak hlavné princípy pre vládny prístup predstavuje len oportunizmom a zneužívanie hodnotových systémov, potom sa spoločnosť ocitá v začarovanom kruhu, kde sa pravda stáva elastickou, a dôvera vo verejné inštitúcie sa stáva čoraz vzácnejšou. Zatiaľ čo si spoločnosť zvykla dlhodobo žiť v polarizovanom prostredí, zdá sa, že žiadna časť obyvateľstva dnes nemá jasnú predstavu o svojej identite a nasledujúcich krokoch, čo vedie k prehrabovaniu sa vo víchrici nezrady a váhania.
V konečnom dôsledku, ak naše verejné diskusie a emocionálne zranenia nevedú k transparentnej debate celej spoločnosti, nebudeme schopní vybudovať taký národ, ktorý si zaslúži mať lepšiu budúcnosť. Výsledkom bude zánik klíčového ideálu, ktorým je vízia, čo môže, alebo by mohlo Slovensko byť.
