Nech nám je august 1968 mementom
Mikuláš Huba vo svojom komentári naliehavo vyzýva, aby sme sa nielen pripomínali udalosti z augusta 1968, ale aby sme si z nich vzali poučenie a bránili sa opakovanej normalizácii, akú sme zažili po okupácii. Normalizácia, ako ju definujú historici, nie je len reliktom minulosti, ale hrozbou, ktorej musíme čeliť aj dnes.
V apríli 1969, keď sa československí komunisti na svojom plenárnom zasadnutí zhodli na potrebe začať „normalizáciu” situácie v krajine, prichádza na scénu Gustav Husák, vtedy novozvolený prvý tajomník ÚV KSČ. Tento pojem sa v súvise s touto epochou ustálil a odvtedy sa jeho obsah naplňoval zvrátene v kontexte porušovania základných ľudských práv.
Aj keď dnes nie je okrúhle výročie týchto udalostí, ich význam a nutnosť študovať ich dopady sa od ich vzniku vôbec nezmenil. Problémy, ktoré našu krajinu sužujú, sa zdajú byť znova známe. Niektoré prvky z normalizačných praktík sú opäť prítomné, čo vzbudzuje obavy z regresívneho vývoja vo verejnom diskurze.
Položenie otázky, či sme sa vrátili do predrevolučného stavu, je zložitý proces. Politická psychológia mnohých lídrov, ako aj ich metódy, nápadne pripomínajú prax z obdobia normalizácie. Mnohí občania to pociťujú na vlastnej koži, od kultúrnych inštitúcií cez médiá až po súdnictvo.
Bolo by nevhodné zúžiť náš pohľad na súčasnosť výhradne na komunistické praktiky. Na jednej strane totiž množstvo slobôd a demokratických ziskov, ktorých sme sa dožili po novembri 1989, ostáva zachovaných. Na strane druhej sa však pomaly, ale isto, dostávame na koľajnice, ktoré vedú späť do doby, kedy sme konečne nadobudli pocit slobody.
Otázku, prečo sme sa nechali „znormalizovať”, si kladie mnoho z nás. Ačkoliv si mnohí ešte pamätajú absurdity minulosti, iní sa snažia lyžovať v pohodlných normách, čo sa im ponúka. Je zvláštne, že daný režim, ktorý normou označil potlačenie slobody, mohol prežiť bez zásadných represívnych opatrení a napriek tomu mal širokú akceptáciu.
V tejto súvislosti sa právom zamýšľame nad tým, ako sa odolať zmene status quo. Štúdie riadiacej psychológie ukazujú, že toto prijatie absurdity v praxi predpokladá ich masovú akceptáciu zo strany verejnosti. V skutočnosti, práve naopak, často je pohodlnejšie zostať mlčať a prijať nesprávne. Tak ako tomu bolo aj v minulosti, aj dnes je potrebné mať odvahu vystúpiť proti manipuláciám.
Nepotrebujeme hrdinské činy, ale systematické presadzovanie slobody a ochranu demokratických hodnôt. Odmietnutím normalizácie vo všetkých formách budeme musieť čeliť výzve nielen ako jednotlivci, ale aj ako národ. Iniciovať vlastný odpor, a to rýchlo, pretože zajtra môže byť neskoro.
Klime sa mudrovať nad otázkou pravdy a normálnosti sa nepridržiavajme. Akceptáciou lži a nechavým pohľadom pred zlými praktikami, ktoré sa opätovne zavádzajú, riskujeme, že za pár rokov budeme zase musieť bojovať o naše základné práva a slobody.
Zhrnutím tohto ponaučenia je a zostáva, že naša osobná zodpovednosť voči ochrane slobody je nevyhnutná. Odolajme opätovnému zvádzaniu zlých praktík a bráňme sa procedúram všetkými dostupnými prostriedkami.
