S hnisavou rukou, bez prstov. Cesta na front je otvorená všetkým (píše Petra Procházková)
Na povrch sa dostáva znepokojivá situácia, ktorá sa v súčasnosti odohráva v ruských regiónoch, kde sa vojenská mobilizácia stáva čoraz agresívnejšou. Otázky sa vznášajú nad osudom mnohých rodín, keď vojenské autority nútia mužov vo veku od osemnásť do päťdesiat rokov do vojenského služby, a to aj napriek ich fyzickým či psychickým obmedzeniam. Zatiaľ čo matky sa snažia zabrániť odvodom svojich synov, prax mobilizácie sa realizuje neúprosne, skrývajúc sa za tichý bojukt, ktorý nikoho nešetrí.
Príbeh z Verchňaja Pyšma, mesta neďaleko Jekaterinburgu, ilustruje odhodlanie miestnych žien, ktoré sa postavili na cestu a svojimi telami vytvorili barikádu pred autobusom, ktorý mal odviesť mužov späť na front. Tieto hrdinky – matky a manželky vojakov – nedokázali mlčať, keď videli, ako ich synovia a manželia, odrezaní od možnosti voľby, nemajú ani šancu na rozlúčku. Ženy v tomto emocionálnom výbuchu hľadali aspoň jednu poslednú šancu na kontakt, snažiac sa objať svojich blízkych pred nevyhnutným odchodom do smrtiaceho konfliktu.
Situácia sa stáva krajne desivou, keď sa ukazuje, že vojaci, ktorí boli doteraz klasifikovaní ako dezertéri alebo vojaci, ktorí sa rozhodli opustiť jednotky, sú znovu naverbovaní a odvážaní na front bez akéhokoľvek súdneho konania. Mnohí z týchto mužov čakajú iba na to, aby ich návrat do vojenskej služby znamenal rýchly koniec, či už za mrežami, alebo priamo na bojisku. Neuveriteľné obvinenia sa zúžia na otázku morálky, do ktorej sa zaplietli aj muži, ktorí sa predtým akty vojenskej služby obhajovali svoju úlohu v konflikte.
Obsahom vzburených žien je skutočnosť, že im nebol daný žiadny reálny výber. Ich synovia sa ocitajú v situácii, kde sú nútení volit medzi vojenskou povinnosťou a možným trestom. Ako jedna z matiek, Tatiana K., vojenská lekárka, už s vlastným synom dezertérom, pozoruje, ako sa historické vzorce opakujú a mnohé ženy, ktoré niekedy stáli po boku vojakov, teraz protestujú proti neustálej brutalite vojny. Ich snaha zachrániť synov i manželov pred desivými následkami vojny je vyjadrená v kriku, ktorý sa ozýva na uliciach, a sniehajú všetky predpoklady o lojalite k vláde a militarizmu.
Matky a manželky sú nútené prehodnotiť svoju úlohu v patriarchálnej spoločnosti, kde sú vojenské ideály hlboko zakorenené. Protesty v Sverdlovskej oblasti sú výnimočné, a to nielen pre svoje odvážne výstupy, ale aj pre obraz, ktorý ponúkajú o spoločenskom rozporu vo vojne. Skupina, ktorá, keď bojuje za práva svojich blízkych, sa stáva symbolom vzbury voči nepriazni osudu, ktorú vojna priniesla. Sny o ozajte priateľoch, synoch a manželoch proti ich vojne o zlo sa menia na bezmocnosť pred vojenskými príkazmi a necitlivými rozhodnutiami.
Príbeh Petra Procházkovej sa snaží preniknúť do hlbokých citov a strachov, ktorým musia čeliť rodiny v Rusku v čase vojny. Je to vyzvanie nielen proti neviditeľným silám mobilizácie, ale aj proti skutočnosti, že vojna mení morálne hodnoty a prerozdeľuje vzťahy v spoločnosti. Niečo vyžaduje čas, aby sa ukázalo, či sa zmení systém, ktorý zabíja nevinných, a či matky budú naďalej stáť v zástupe, aby chránili svojich synov pred prichádzajúcim nebezpečenstvom.
