Navzdory všetkému, ako sa to častokrát stáva vo svete politiky, sú niektoré momenty, keď sa zdá, že pravda a spravodlivosť ostávajú za oponou divadelnej scény. To, čo sa udialo nedávno, keď prezident SR Peter Pellegrini navštívil slovenskú komunitu v Srbsku, je jasným príkladom toho, ako politická rétorika a manipulácia s verejným míněním môžu zasahovať do skutočných problémov.
Pellegrini, spoločne s prezidentom Srbskej republiky Aleksandrom Vučićom, sa snažil získať sympatie a dôveru viac ako dvesto Slovákov, ktorí žijú v Báčskom Petrovci. To, čo malo byť zdvihnutím rúk na podporu, sa však počas oficiálneho stretnutia premenilo na protest. Mnohí z prítomných, ktorí sa odvážili požiadať Pellegriniho o jasnejšie vyjadrenie postojov voči Vučićovmu režimu, sa totiž stali terčom policajnej pritlačenia.
Je pozoruhodné, že v čase, keď Pellegrini bol obklopený obdivovateľmi, sa na miesto dostavili ťažkoodenci, ktorí obkľúčili protestujúcich. Títo ľudia nemohli ani len odísť na toaletu, čo podčiarkuje atmosféru strachu a represie, ktorá sa v Srbsku rozrástla. „Takže pán Pellegrini a pán Fico, naozaj si myslíte, že ide o opozíciu alebo o to, že niekto má slobodu pohybu a niekto ju nemá?“ spýtal sa jeden z protestujúcich, Ivan Bartoš, ktorý sa odvážil postaviť voči mocenskému aparátu.
Prítomný prezident SR bol kritizovaný za to, že nedokázal alebo sa nechcel vyjadriť jasne voči incidentu, ktorý sa v auguste odohral, keď prítomní členovia vlády Srbskej pokrokovej strany zničili výstavu predovšetkým srbských Slovákov. V reakcii na to Kancelária prezidenta označila tento incident za vnútropolitický konflikt a vyhlásila, že sa do neho nebude angažovať. Táto pasivita zo strany najvyšších autorít len umocňuje pocit, že slovenská komunita v Srbsku je opustená a nevyslyšaná.
Správanie Poliácie na proteste, kde boli pán Pellegrini a pán Vučić, odhalilo hlboké rozdelenie a napätie, ktoré medzi občanmi existuje. Svedectvá od protestujúcich naznačujú, že situácia v Srbsku je na pokraji explózie, a že silná represia len prehlbuje zúfalstvo tých, ktorí sa snažia slobodne vyjadriť svoje skutočné názory.
Pellegriniho rola ako „svätca“ slovenskej komunity v tejto situácii vyvoláva otázniky a ponúka pohľad na komplexnost problémov, ktoré sa nielen týkajú jeho administratívy, ale aj širokej otázky, ako si má byť každá z komunity viac vážená. Dodnes totiž existuje množstvo nevyjasnených incidentov a obáv, ktoré môžu mať trvalé dôsledky na budúcnosť slovenskej komunity v Srbsku.
Celé toto divadlo, kde mocní sa rýchlo schovajú za politické masky, len ukazuje bezradnosť a bezmocnosť tých, ktorí by mali stáť na strane spravodlivosti. Ak sa niečo nezmení, tento tragický príbeh sa stále bude opakovať, pričom slovenskej komunite v Srbsku ostáva len ďalšia kapitola plná bezmocnosti a ignorovania.
